Pôvodne som zamýšľal Rákoš a jeho okolie spojiť so Železníkom a Sirkom do jedného celku. No nebolo by to správne rozhodnutie. Telep, alebo Rákošská baňa a Rákoš, si zaslúži samostatný príspevok.
Návšteva miestneho banského múzea je dobrá štartovacia pozícia. Dostane sa vám mnoho informácií, ktoré následne na miestach okolo obce zúžitkujete. Múzeom ma sprevádzal pán Siman. Zahltil ma takou porciou informácií, porovnaní starých a aktuálnych fotografií, že som toto informačné “obžerstvo” musel vychodiť v teréne. Tri dni a stále málo!
To je tak, keď mi bez ukážky v teréne na základnej škole rozprávali o Slovenskom Rudohorí, nezostalo okrem názvu viac v podvedomí. Dnes si, žiaľ, už len predstavujem, ako mohli vypadať tie húfy baníkov, banských pracovníkov a závody v plnej prevádzke. Klepot kladiviek starcov v horách, keď razili štôlne či hĺbili pingy. Občas započujete klepkanie, no to len zberateľ minerálov kutrá v haldách. Ticho a pokoj je váš najčastejší spoločník pri potulkách v najslávnejších oblastiach uhorských baní.
Telep sťaby najväčšiu železorudnú banskú prevádzku dnes už takmer nič nepripomína. Okrem oporného múru pre vyťažený materiál, pripravený na triedenie rudy a torzo tavnej pece, ktorá bola zrejme pre magnetov priveľkým sústom, tu nezostalo nič. Neprehliadnuteľné sú staré banské domy, stavané na haldách a pozostatky zábavných priestorov na začiatku obce v podobe strácajúcej sa kolkárne, tančiarne a historickej kašne na chladenie nápojov v horúcich letných dňoch.
Každá moja návšteva tu začínala vždy na inom mieste. No a každá končila na rovnakom, v múzeu s nekonečným pokecom. Najzaujímavejšie miesta, ktoré by mal návštevník vidieť, sú bez označení. Žiadalo by sa prepojiť náučný chodník s už spomenutým zábavným centrom na Telepe (Rákošskej bani) s priestorom bývalých dedičných štôlní. Na druhej strane zostáva viac možností pre dobrodružné povahy, ktoré si tu prídu na svoje.
Pomocná štôlňa Jozef, alebo jednoducho dedičná, sa nachádza južne pod obcou Rákoš a nájdete ju, keď budete kráčať popri potoku, dobovo zvaného Rakyš. Je železitý z banských prítokov a jeho dno je potiahnuté okrami podobne ako dno Slanej. Štôlňa Jozef má nádherný portál s veľkým oporným múrom a je jedna z dvoch dedičných, ktoré tu boli vybudované. No žiaľ bez lidarových máp sa ťažko hľadajú a aj relikty sú dnes len málo výrazné.
Cintorín v obci zaujme nielen udržiavanosťou, ale aj historickými náhrobnými kameňmi. Liatinové, ale aj tie kamenné sú viditeľné už z diaľky. Pri ceste na náučný chodník ich neminiete. Jeden nemá značenie, je židovský, spoznáte to podľa naukladaných kamienkov. Zaujímavá čistá kultúra (aspoň tá ortodoxná), ktorá spomienku na svojich uctieva bez zbytočných plastových harabúrd. Priamo v obci bol závod na ťažbu ortuťovej rudy rumelky. Šachta je zlikvidovaná a z pôvodného areálu stoja len tri budovy. Strojovňa je dnes prebudovaná na hasičskú zbrojnicu a ostatné chátrajú. Za areálom je krátka štôlňa, starý sklad chemikálií.
Chodník vedie okolo štyroch šachtíc do starín, dnes zasväteným malým okrídleným drakulom. Ukončíte ho pri padnutej štôlni Gejza. Opodiaľ sa však nachádza skutočná a udržiavaná pamiatka, vodáreň z roku 1929. V týchto miestach sa dá ísť nenáročnou túrou na hrad Rákoš ale aj zbehnúť ku 750 rokov starému kostolíku. Práve on stojí na niekdajších banských zemných pieckach na stápanie rúd. Je teda zrejmé, že baníctvo v tomto regióne má skutočne prastaré korene. Blízko kostola smerom na Telep, Rákošskú baňu je málo badateľný relikt ďalšej štôlne Karol. Tá sa napájala k systému dvoch dedičných štôlní. Ďalej smer juhozápad prídete k reliktu dedičnej štôlne Ladislav. Musíte mať dobré oko a pomôcť si dobovou mapou, aby ste ju identifikovali.
Na pár krokov máte chátrajúci dom, niekdajšiu Felezovňu. Teda akúsi administratívnu budovu, kde sa baníci v dávnych časoch, keď vzdelanie zadarmo nebolo, zapisovať pred šichtou chodili. Neskôr bola obývaná a domáci spomínajú na veľké množstvo veľkých psov, ktoré usadlosť strážili. Klenot v podobe stavby kamenného domčeka pod zápisňou už dnes ledva zbadáte. Zarastený v spleti drevín má svoj osud spečatený. Potreboval by “zakonzervovať”, aby úplne nekľakol. Jeho šindle z bridlice sú dnes už vecou nevídanou. Využíval sa ako sklad čierneho prachu pre banské potreby. Skutočný skvost tejto oblasti.
Večer pri bývalom závode počuť džavot hŕstky detí, hrajúcich futbal na ihrisku vzniknutom zatrávnením banskej haldy. Aká nenápadná symbolika života a smrti obce, ktorá má svoje zlaté časy doslova zasypané. Lepšie zajtrajšky sú v rukách mladých, aby nezabudli na odkaz svojich dedov a využili potenciál regiónu na prilákanie turistov. Majú čo ponúknuť!
