Ono to tak často býva, že keď sa o niečo urputne snažíte, kýžený výsledok neprichádza. Tak tomu bolo aj pár mesiacov dozadu, keď som sa venoval nájdeniu štôlne, ktorá mala sprístupňovať rozsiahly systém. Ona tá snaha predsa len bola na niečo dobrá. Priniesla príjemné obohatenie v podobe iných hlbokých tajomstiev a artefaktov, ktoré by som inak v chotároch opomenul.

Prišiel čas a chuť riešiť inú lokalitu, ktorá moju hlbinnú myseľ dokonale pohltila. Pretlak zaujímavých dobových informácií a nové štôlne iba “zrazu dačo”.

Brainstorming nazbieraných informácií a analytických zručností dvoch banských nadšencov prináša nové obzory. Dnešný digitálny svet je fascinujúci, vie ušetriť more času pri pátraní, no má aj svoju temnú stránku. Stopa po vás zostáva nezmazateľne vysekaná v dátovom priestore, ako záseky želiezka starcov.

Výsledok na seba nenecháva dlho čakať. Spolupráca je cesta. Tak ako starci museli spolupracovať, aby zarobili na živobytie, tak prieskum musí byť tímová práca.

Stojím pred laxne “zakamuflovaným” vstupom. Nedá veľa práce spriechodniť ho.

Vstupujem dnu, teda vstupujem, plazím sa jak nemotorná štvornožka. Neviem, čo mám čakať. V malej dutinke vidím kostrové ostatky neidentifikovateľného zvieraťa. To nasvedčuje, že daný “prechod” už bol v minulosti prístupný. Ďalšie zliezanie už do hlavnej chodby, ktorej vchod je proti vstupu “zabezpečený” závalom. Pokračovanie do útrob za výsypom pomerne veľkej dutiny. Nasleduje dlhšia kresaná chodba lemovaná úpadnicami, dobývkami, až na konci jej nedokončenej časti sa komín týči do neznáma. Fúka tam, musí mať pokračovanie…

Prekutranie útrob však prináša potvrdenie dohadu, že chodba spodnej štôlne spája známy systém. Nie je to však nič extra rozsiahle (dramatický opis odkopáča), teda oproti iným v danej oblasti.

Vždy to tak býva, že tieto stariny nezodpovedajú otázky, ale prinesú ďalšie. No tak je to správne, lebo jednoduché veci vás tak nepohltia. Prepájam informácie a skúšam potvrdiť teóriu, no čas a nestabilný terén ma nútia nateraz nepokračovať.

Späť ku štôlni, ktorá je pomerne krátka, ale zaujímavá pre svoju stredovekú kresanú chodbu. Stena za polovicou chodby s nie presne čitateľným vročením, kde sa dá usudzovať, že vytesaný rok 1612 (zrejme) je starší, ako samotná štôlňa. Pri rýchlosti ručného razenia v týchto horninách je takmer istá druhá polovica 16. storočia.