Ten pocit zvedavosti a množstvo nezodpovedaných otázok, keď stojíte pred ústím zavalenej staručkej štôlne. Aká dlhá bola? Je prístupná ešte niektorá z jej častí? Nedalo by sa do nej dostať tu alebo tam?

Stáva sa to často a len ťažko sa zmierim s faktom, že sa tam už nedostanem.

Ale občas sa s väčšou námahou a odhodlaním stane zázrak. Začnete obchádzať banské polia, kontrolovať každý zárez a zrazu obrovská, stará, vykuchaná diera do zeme. Skrz na skrz cez 100 hĺbkových metrov. Dobrých 50m potrebujete na miesto, aby ste sa dostali k obzoru, ktorý vás dovedie podľa prievanu k zavalenému ústiu. Pár závalov a pozeráte sa na práchnivejúce drevené podpery niekdajšieho vstupu. Cítite ten kontakt s vonkajším svetom, ale vaše skupenstvo vám nedovoľuje sa prefúknuť von ako chladnému banskému vánku. Len si užívate ten moment okamihu, ktorý sa do vás vryje ako blok skaly, ktorá vstup stráži. Vidíte korene rastlín, trčiace do chladného prázdna štôlne.

Nádherné kamenné základky, práca dobových baníkov, ktorí nechceli mrhať časom a energiou. V úvode poznávate ručne kresané časti, ktoré sa po pár metroch striedajú s ručnými návrtmi. Zrejme priberanie chodieb, aby odťažba bola efektívna už v dobe, keď sa na Gemer dostáva čierny prach.

Baňa musí byť z tých “skôr narodených”, pretože je v nej aj v hlbokých útrobách poznať ručné razenie. Mnoho informácií sa nedochovalo. Fragmenty máp a kusé informácie. Snáď časom sa mi podarí nájsť viac z jej histórie. Zrudnenie muselo byť masívne, čo poznať na obrovských, precízne po žile “vykutraných” dobývkach.

Stopa dejín tu zatiaľ končí v roku 1771…