Opustená baňa Manó, alebo novodobo Nižnoslanská Baňa, je postapokalyptický industriálny zážitok. Jej stále priechodné časti sú taká lákavá pochúťka pre montanistov, urbexerov a všetkých dobrodruhov, že máte často problém byť v jej útrobách sám.
Zabudnutá temnota, ktorá je stále v stave, akoby ju opustili baníci len pred pár dňami, si vás dokonale podmaní. Keď zistíte, že pod 6tym obzorom je ďalších sedem a nespočet kilometrov chodieb a úpadníc, zosmutniete, lebo všetko je zatopené. Škoda polemizovať o množstve zabudnutých strojov v spodných obzoroch.
Podľa slov niektorých bývalých zamestnancov sú “vyťahané” na povrch a zošrotované, či odpredané. Na druhej strane sú tu aj takí, čo vám povedia “predstav si, čo je hore a dole zostalo omnoho viac”. Je na vás, kam popustíte fantáziu a komu budete veriť. Preskúmanie je nereálne a tajomstiev veľa. Tie si už navždy baňa ustráži.
Vrátim sa však k dostupným temným útrobám a všetkému, čo som o nich za niekoľko rokov zistil. Sú neskutočne výživnou pastvou pre vaše oči. Dokáže rozpútať dávno zakrpatené zmysly a rozpumpuje váš tep.
Napriek extrémnemu nebezpečiu, ktoré nadložie, vek, množstvo výparov a plynov či litostatický tlak pre zvedavcov v jej útrobách pripravujú, je stále pomerne bezpečná. Asi to tak niekto chcel, alebo proste došli dukáty na jej zakonzervovanie.
Plyn straší v baniach prirodzene, raz je to poznať, inokedy nie. Tu sa dá hovoriť o bezpečnom prostredí, ale opatrnosť treba. Tlak nadložia hlavne na vydobyté priestory a ich okolie je väčším strašiakom. Obdobne fylity, ktoré si tu srebú vodu jak pepíci pivo. Potom puchnú a rebrá doslova lámu. Siderit tu ťažili pomerne čisto v komorách, no chodby sú sprasené tak, že farby v blate hrajú od žltej cez hutnú červenú až po modrú. Farebný svet, ktorý ťa môže mať bleskovo v hrsti.
Už keď rozoberám baňu, netreba opomenuť dôležité “exponáty”. Sanitný voz s výrobnym číslom 001 z Hliníka nad Hronom je magnet na zvedavcov zo širokého okolia až po vzdialené končiny. Zúbožený pracant, nakladač PNE 1700 z roku 1985 je asi najfotografovanejším na svete. Pri zostupe dolu úpadnicami sa ukazuje viacero zaujímavostí, no vrtná súprava na piatom obzore tomu dominuje.
Škoda toho celého, lebo keby sa niekto z kompetentných o to pričinil, mohol to byť nádherný skanzen. Obci by to určite pomohlo a spomalil by sa jej úpadok.
Čo úplne uchváti, sú kalcitové náteky vo veľkých halách. Niektoré obtečené úplne, iné menej. Dokonca kobercové náteky tuhnúce roky postupne až do schodového tvaru. Nespútaná nádhera hlbinného typu.
Písať o záverečných rokoch ťažby sa človeku nechce. Po tom, aké útrapy si pracovníci prešli s pomocou posledneho nájomcu bane, sa až slzy tlačia do očí nielen im. Rany čas zahojí, no tu sú hlboké ako šachta Gabriela.
Kedysi úspešná a rozvíjajúca sa oblasť, dnes plná enviromnetálnych záťaží a trpkých životných osudov, upadá v zabudnutie. Fabrika v demonte na druhotné suroviny, baňa začala pľuť síru do miestnej riečky za to, že na ňu roky kompetentní srali. Ozrutné odkalisko, ktoré je situované tak, že keď sa rozhodne ísť proti obci, nebude šanca na cigaretku… Všadeprítomný prach po spekaní rudy nepojme zem ešte dlhé roky.
Každopádne región a miesta, ktoré som si obľúbil natoľko, že som v nich či na nich strávil doslova roky.
