Väznicu Patarei som navštívil v lete 2015 a to celkom náhodou pri potulkách Pobaltím. Nebola cieľom, ale nakoniec sa stala jednou z najsilnejších spomienok na túto cestu.

Pôvodne klasická vojenská pevnosť z roku 1850 bola neskôr po Druhej svetovej vojne prestavaná na desivé väzenie. Veď už len hrúbka múrov a “veľkosť” väčšiny okien je pre bežného smrteľníka nepredstaviteľná.

Sovietska tajná polícia si dala záležať na “kvalite ubytovacích miestností” a pobyt tu musel lámať psychiku inak prírodne orientovaných Pobalťanov. Nepredstaviteľné sú miestnosti pre 30 a viac ľudí. Pobytový komfort zúžený na poschodové postele a úzke uličky okolo nich. Hrozná tma a malé až žiadne zamrežované okno.

Hrôzostrašnosť miesta dokresľujú aj sklady plné použitých lekárskych nádob, skúmaviek a striekačiek, ktoré sa tu povaľovali. V mnohých sa nachádzala zaschnutá krv, či iné sekréty. Pobaltie je známe zvýšeným výskytom AIDS. Pravdepodobne sa tento materiál snažili v určitej dobe ukryť / uskladniť vo vybraných miestnostiach pri snahe čiastočného sprístupnenia pre verejnosť.

Osobitou kapitolou celého objektu je medicínska časť. Operačná sála, ordinácie a lekárske miestnosti sú znepokojujúce aj po rokoch. Netreba veľa predstavivosti, čo všetko sa tu dialo. Prístroje z Chirany ma celkom prekvapili, ale siahať tu na veci holou rukou je doslova o prežití.

Najtemnejšou časťou je psychiatrické oddelenie. Tie boli, zdá sa, finálnou zástavkou pre dlhodobo odsúdených.

Nechýbajú miesta, kde sa vykonávali popravy, či malé priestory pre pobyt na čerstvom vzduchu.

Stavba už v dobe mojej návštevy nebola nijak opravovaná a bola dosť výrazne schátraná. Viem, že celý objekt dva roky po mojej mojej návšteve bol z bezpečnostných dôvodov uzatvorený a nedá sa tam už dostať.

Rozhovor o tomto mieste pre regionálny týždenník nájdete tu.