Z rôznych zdrojov sa dozvieme, že vchod do bájnej Agarthy môže byť aj na Slovensku.

Vždy som tajne dúfal, že ho nájdem!
Netušil však, že tak skoro.
Než som vstúpil do tohto podzemia.

Cesta tunelom bola podivná, dlhá a plná napätia.
Nebol to práve ten ukážkový zrkadlový alebo sklenený tunel, ale zrkadlil sa.

Putoval som dlho.
Bol zachovalý, s nie práve typickym banským odórom. Zvláštny humanoidný puch prelínal ten industriálny.

S ubúdajúcim svetlom a narastajúcou tmou som začal tie “vône” spoznávať čoraz viac…
Prešiel som jednu zákrutu a následne druhú až sa začalo objavovať svetlo na konci tunela a puch sa stal neznesiteľným!
Množstvo výkalov, ľudských výkalov “pohádzaných” doslova všade. Nedalo sa do nich nestupiť!
Bordel a plastové fľaše všade.
Popri zjasňujúcom sa dennom svetle prichádzal z diaľky aj detský džavot. Výrazný, hašterivý. Občas prenikol výkrik dospelého.

Agartha a viera v ňu je doménou indo ázijskej kultúry.
Som tu! Je to však tá, ktorú som hľadal?

“Hindovia” sú tu, aj jazyk, ktorý používajú je ako z iného sveta.
Že by to bol práve zabudnutý jazyk Sanskrit?

Množstvo ľudí a puch obrovskej aglomerácie, akoby Shambhaly ma nejak nelákal.

Toto nemôže byť Agartha, povedal som si. Urobil som fotku a rozhodol otočiť sa.

Veď ktorý obyvateľ bájneho sveta by z kopca zvláčal drevo (dar bájnej zeme), aby ho následne bohapusto spálil vo svojom príbytku.

Našpinili by a odpadkami zahádzali vstup do posvätného tunela spájajúceho ich svet s našim?

Asi to je bájna ríša pre tých, ktorí si tú skutočnú nezaslúžia…