Dotknúť sa nepoškvrneného stredovekého baníctva je neopísateľný zážitok. Ten sa znásobuje obíjajúc pliecia a prilbu pri zdolávaní mimoriadne úzkej kresanej chodby. Doslova ju celým telom precítite od vplazenia sa po vstup do veľkej dobývky.
Pomerne dlhá chodba ústi v dobývanej časti, kde sa starci dávali rumpálom spúšťať cez dnes už zasutený komín. Rozmerná hala pokračuje do spodných obzorov, ale badať aj pokračovania vo vyšších partiách. Prekvapenia ešte zrejme čakajú na svoje objavenie. Prvé, čo si po vzpriamení sa v hale všimnete, je komín, kde zakliesnený balvan čaká na svoju obeť. Zjavne tam drieme už stáročia.
Zimomriavky nabiehajú pri predstave, ako sa tu starci želiezkom s kladivom nalopotili. Výstuž drevená v mokrom komíne napravo už drží len pre estetiku a možno v suti, ktorú popustí, sa aj zrnko zlata nájde. Dôslední boli baníci tej doby, no chabé svetielka v kahancoch im čo to predsa len mohli zatajiť.
V tejto oblasti sa jedná evidentne o najstaršiu baňu, aj keď nevylučujem vyslovený názor, že o minimalizácii razených priestorov prístupovej chodby rozhodla pomerne pevná húževnatá hornina. Veď chlapi tej doby boli vzrastom menší a robotou ubití. Nemuseli teda podaromnici z kameňa usekávať a energiou tak mrhať.
V tých majestátnych bukových lesoch už 160 rokov nevídať baníkov. Utíchli ich nástroje, vrava, ale aj piesne. Poznať len fragmeny krámov, zasutené ústia štôlní, zanikajúce banské zvážnice či zarastené obrovské haldy hlušiny vyrúbanej z útrob Štiavnických vrchov.
