Tajomstvá dolnoliptovských hôr sú plné baníctva. Dlhý čas v úzadí známejšieho hornoliptovského, ktorému prím drží zlatonosná Magurka, či na antimón dodnes bohaté dúbravske kopce, kde korene ťažby siahali až do stredoveku. Napriek tomu to ružomberské má svoje neopísateľné kúzlo, ktoré sa zhmotní a rozkóduje vstupom do jeho podzemia. Keď máte strach, tak stačí obchádzať a vstrebávať jeho haldy a staré banské chodníky.

Dobových záznamov o ružomberskom baníctve je ako šafránu. Prvá známa banská zmienka je o zjavnej prospekcii v lokalite a pochádza z roku 1693. Štôlňa však môže byť staršia. V úvodnej časti poznať namáhavú prácu s kladivkom a želiezkom. Limonitovo kalcitové náteky za viac ako tristo rokov veľa stôp zahladili, napriek tomu prácu starcov vyšperkovali. Posledná zmienka z roku 1792 spomína štôlňu Barbora v tunajšom bývalom chotári Ružomberka.

Krása v hlbinách ukrytá je často jedinečná a pomerne záhadná, bez dostupných dobových informácií. To zvádza na chodníčky konšpirácií, fantazírovania, alebo len nepochopenia. Fakty viditeľné v teréne a v jeho útrobách však dokazujú, že snaha o získanie vzácnych kovov tu bola urputná. Kopalo, pingovalo, hĺbilo či skutočne sa ťažilo na rôznych aj pomerne veľmi vzdialených miestach.

Tajomnosť tomu celému znásobujú prekvapivé reakcie domácich, ktorí ani netušia, na čom stoja ich nehnuteľnosti, alebo čo kúsok za pozemkom majú. Často sa niektoré štôlne vynoria doslova z ničoho, akoby tam ani nemali byť. Ba ani haldy, či prístupové chodníky ku nim nevedú. Tak, ako táto na fotografiách, sú vydobité v niečom, čo pripomína haldu, ale bez náznakov ťažby, povrchových reliktov. Jednoducho z ničoho nič štôlňa. Pritom jej krása je jedinečná a to, čo spojením činnosti baníkov a prírody vzniklo, je dychberúce.