Dobové štúdie banskej histórie Ružomberka sa odvolávajú na chýbajúce písomnosti či zmienky o ťažbe do konca 17. storočia. V teréne sa však dajú dopátrať pomerne jasné stopy rôznych banských postupov či razení, ktoré čiastočne dopĺňajú chýbajúcu skladačku.
Presne pred dvesto rokmi končí posledná dostupná zmienka o ružomberskom baníctve. Napriek tomu ho v chotároch pripomína veľké množstvo reliktov. Ústia štôlní, haldy, pingy či staré banské chodníčky sú dôkazom, že baníčenie tu brali starci vážne. Zaujímavým faktom pre zanietených pozorovateľov je, že tu stále možno vidieť všetky typy ťažby. Pajovanie ohňom je dnes už pomerne málo viditeľná forma dobývania, lebo ju väčšinou zničilo neskoršie prestrieľanie čiernym prachom. Zachovala sa na málo miestach v našej krajine. Využívala sa hlavne pri tvrdých, nepoddajných horninách. Barit, ktorý sa neskôr inde úspešne ťažil, tu nebol vítaný a v ich časoch im skôr spôsoboval ťažkosti pri práci.
Publikácia Ivana Houdeka “600 rokov z minulosti bývalého výsadného mesta Ružomberka” z roku 1934 uvádza viacero zaujímavých faktov z baníckej histórie mesta. Banské právo dostalo vo výsadnej listine už v roku 1340. No až do konca 17. storočia tu chýbajú písomnosti či zmienky o baníčení.
V knihe Tomáša Pastuchu “Najstaršia mestská kniha Ružomberka” sa možno dočítať o zvláštnych “charitatívno” obchodných praktikách istého Urbana Keganta. V roku 1570 požiadal o právo dolovať v lokalite Matejkovo, v opustenej bani so štôlňou, ktorú pomenoval Das Beschaffen Glück.
V prípade, že by sme ju chceli s určitosťou identifikovať v ružomberských chotároch, museli by neskoršie okolnosti dopriať jej zachovanie v pôvodnej dobovej razbe. Kresanú chodbu ružomberské chladné doliny dodnes ukrývajú, ale červ pochybnosti vo mne stále hlodá. Bez prípadných dobových máp, či nahliadnutia do dvoch, dnes už nedostupných štôlní, je to stále dohad. V predmetnej pomerne dlhej štôlni vidno pozostatky ručného kresania, ktoré aj bez dokumentov dokazujú razenie už v 16. storočí. Samozrejme aj stopy po neskoršom ručnom vŕtaní. Zachovala sa tu čiastočne aj pôvodná drevená podlaha na odvážanie rudy a hlušiny, ktorá sa používala aj v neďalekej Magurke.
Zásadná banská činnosť však začala až roku 1694 v doline Nižné Matejkovo, kedy tu bolo objavené striebro a olovo. V baniach pracovalo osem baníkov, ktorí používali oceľové vrtáky, pucky i pušný prach, zadovážený na Starých Horách. Baníctvo však nadobro zaniklo s ukončením prevádzky baní v Matejkove v roku 1824. V polovici minulého storočia tu prebiehal prieskum na baritové či polymetalické zrudnenie. Otvárali sa staré štôlne a urobili dodnes viditeľné prospekčné ryhy. Záver však znel “nerentabilná ťažba”. Aj dnes na haldách a starých banských cestičkách nájdete pomerne veľa baritu.
Po baníctve Dolného Liptova zostali dodnes nezmazateľné stopy v jeho chotároch. A tak je to správne, lebo tento doslova občasný (pretože táto činnosť nevykazuje tvalé, či dlhodobé úsilie baníčiť, ale vynára sa a zaniká v čase) mylný míľnik ružomberskej histórie nie je zanedbateľný.
