Sú miesta, ktoré vám nedajú spávať, kým do nich nenahliadnete. Tak tomu bolo aj v prípade tejto starej, síce už ručne vŕtanej a vystrieľanej štôlne. Zakreslená v dobových uhorských mapách.

Profil vo väčšine chodieb skromný až na prvú bezprostrednú odbočku. Tá je až podozrivá. Nepomerne väčšia oproti iným priestorom, s výnimkou dobývky. Obzvlášť nebezpečné je pátrať po jej účelnosti vo svojich dobách, keď dno pokrýva hustý kal a voda sa štverá po vajcia, ba aj vyššie. Netrúfli sme si hneď zisťovať, či neukrýva čisto náhodou slepú šachtu.

Vody od vstupu požehnane, zvyšujeme teda pozornosť pri došľapovaní a púšťame sa zjavne nekonečnou hlavnou chodbou. Starci boli huncúti, museli si často pomáhať pri zjednodušení už tak náročnej práce. Hladina postupne klesá a pokračujeme ďalej takmer suchou chodbou. Prejdeme prvú pravú rozrážku, kde na konci čaká nádherné čisté jazierko, vytvorené menším závalom mäkkej horniny. Druhá rozrážka je suchá s čelbou.

Koniec hlavnej časti prinesie prekvapenie, zatopená 4-6 metrov hlboká kolmá šachta s pokračovaním do niekam…
Priezračná modrá voda je plná zakonzervovaného lezného vybavenia. Hľadíte do nej s očakávaním, že ju váš pohľad vysuší. Žiaľ, nestane sa tak a táto záhada je jednou z dvoch pre nás neprístupných častí systému.

Ústup k záhadnej sieni v úvode. Opatrne štopeme draka do chrbta a hľadáme jeho telesné otvory. Pravá strana sa mi nepozdáva, pomerne veľa dreva a rôzne hĺbky. Občas v diaľke zabuble keď ďobneme pri nohách palicou. Ľavá strana je dobrá a vovedie nás do úzkej chodby, ktorá sa zdá byť nekonečná.

Krásne kľukatice, jedna dobývka a zase chodby kade tade po tomto temnofarebnom vesmíre. Nádherný svet, ktorý sa s výnimkou jednej plne zavalenej rozrážky končí všade čelbou. Takto takmer plne prístupná a rôznorodá štôlňa je opulentnou hostinou pre naše zmysly. Vďaka starcom, ich zručnostiam a ťažkej práci tu máme dodnes nádherné, doslova technické pamiatky.