Prvý pohreb na starom bohnickom cintoríne sa konal 4. septembra1909 a pochovaný František Janovský mal iba jedenásť rokov. Pôvodne to mal byť len detský cintorín, okolnosti však určili inak.

Šesť rokov po otvorení Bohnickej liečebne bolo nutné pre pacienov vytvoriť miesto na dôstojný odpočinok, aspoň ten posmrtný. Zosnulých rychlo pribúdalo. Svet v tej dobe nepoznal vhodnú liečbu pre pacientov s “úbytkom mozgu”. Pobyt v zariadení teda takmer s istotou končil smrťou. Častokrát samovraždou po podstúpených zákrokoch.

Tajomný a bohom zabudnutý, taký je dnes cintorín bláznov v pražských Bohniciach. Od posledného pohrebu v roku 1963, dnes už päťdesiatpäť rokov, iba postupne chradne. Hŕstke dobrovoľníkov pod vedením J. Vítka sa podarilo skultúrniť toto miesto a vyčistiť ho od odpadu navozeného z liečebne a náletových drevín.
Množstvo majestátnych stromov a kilometre brečtanu prepájajú zem s nebom. Pôsobia znepokojujúco, ale hlavne dodavajú miestu a takmer 4000 mŕtvym zaslúžený pokoj.

Svet za bránou cintorína ukrýva množstvo tajomstiev, ktoré nedajú spávať hlavne satanistom, slobodomurárom, ale dávnejšie aj zlodejom.
Množstvo náhrobkov bolo ukradnutých na skrášľovanie obydlí či ulíc. Len pár ich záhadne prežilo dodnes.

Celebritou je Mária Tůma. Jej náhrobok je najzachovalejší a najznámejší. “Vyšetrovala” ho aj skupina, ktorá sa zaoberá komunikáciou s duchmi. Na záznamoch je počuť hlas a rôzne nejasné slovné formulácie.

V roku 1933 sa v Prahe stala obeťou brutálnej vraždy len 22 ročná prostitútka zo slovenského Brezna. Jej rozštvrtené telo sa vrátilo na Slovensko v dvoch kufroch, ktoré páchateľ naložil do dvoch rôznych vlakov. Hrozný čin dohnal údajného páchateľa, istého Pavlíčka, do Bohnickej liečebne. Tu sa mal v roku 1936 priznať k ohavnému, no dodnes nevyriešenému prípadu. Počas “liečebného” pobytu však spáchal samovraždu a jeho telo bolo uložené práve tu.

Bohnický cintorín je z pohľadu histórie násilia teda slušným celebritným miestom.
Prvá svetová vojna odštartovala atentátom na Františka Jozefa I. v Sarajeve. 28. júna 1914 ho vykonal Gavrilo Princip. Aj keď je známe, že daný skutok nebol príčinou, ale zámienkou.
Samotý Gavrilo zomrel na tuberkulózu v českom Terezíne o štyri roky neskôr. V ten istý deň sa konal tichý nočný pohreb na Bohnickom cintoríne za zvýšenej ostrahy, ako spomínal vtedajší hrobár. Traduje sa, že pozostatky Gavrila Principa boli neskôr prevezené a pochované v jeho rodnej krajine. Podla rôznych špekulácií a dohadov sa to pôvodné hrobové miesto však nedalo presne určiť a tak jeho telo pravdepodobne zostáva naďalej v Bohniciach.

Hrobové miesta boli označené iba kovovými tabuľkami s poradovým číslom. Spárovať ich konkrétne s menami je dnes už nemožné. Zachovaná je aj kniha mŕtvych v liečebni. No ako je možné pochovať také množstvo tiel na tak malom mieste? Vysvetlenie je jednoduché, vrstvenie hrobov na seba. Len v roku 1916 tu pochovali cez 600 obetí týfusového moru.

Množstvo pôvodných častí cintorína sa stratilo a veľa ich aj schátralo. To, čo tam zostalo, je dnes v spojitosti so všemocnou prírodou fascinujúce. Kaplička, takzvaná slobodomurárska mohyla, kamenný múr a pár náhrobkov dopĺňa nespočet hrobových kopčekov. Iný svet!

Zlé jazyky tvrdia, že negatívna energia z “bláznov” je tu cítiť. Ja si však myslím a to aj napriek mojej osobnej skúsenosti, že sa jedná o jedno z najzaujímavejších miest v celej Českej republike a možno nielen tam.
Mať možnosť, tak som tam častejšie a načerpávam tú zvláštnu energiu.